Niet na Slovensku lokality, ktorá by bola tak postihnutá vojnovou históriou ako severovýchod Slovenska. Blízkosť karpatských priesmykov a hraníc niekoľkých štátov historicky predurčovali túto oblasť na vojenské operácie, presuny armád a zároveň bol hornatý terén ideálny na obranu. Už od čias vpádu Tatárov, cez stredoveké mocenské a náboženské vojny a povstania, až po prvú a druhú svetovú vojnu, boli útočiaci i brániaci sa vojaci, ale i obyvateľstvo vystavené nesmiernym útrapám. Kraj pod Duklou, okolie Svidníka, Zborova i Bardejova je posiaty pamiatkami na tie časy. Paradoxne práve vojnová história je v súčasnosti jedným z najdôležitejších motívov návštevnosti tejto oblasti. Keď k tomu prirátame ďalšie pamiatky histórie, kultúrne podujatia, športové aktivity, cyklotrasy, relax, wellness a kúpeľnú liečbu v Bardejovských kúpeľoch, ide o jednu z najatraktívnejších destinácií cestovného ruchu.
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Riaditeľ Oblastnej organizácie cestovného ruchu (OOCR) „ŠARIŠ“ – Bardejov Radomír Jančošek k tomu hovorí: ,,Jeseň je vždy obdobím pripomínania si najkrvavejšej kapitoly oslobodzovania nášho územia počas 2.svetovej vojny – bojov na Dukle. Do 15.októbra je možnosť pozrieť si Vyhliadkovú vežu na Dukle, ktorá je cez zimu zatvorená. Tamojšie bojisko s Pamätníkom na Dukle je aj cez zimu prístupné. Ďalšie pamiatky sú prístupné celoročne, k nim patrí Vojenské múzeum vo Svidníku a vojenská technika v areáli prírodného múzea vo Svidníku. Medzi najnavštevovanejšie lokality patria Údolie smrti v Kružlovej a nemecký vojenský cintorín v Hunkovciach. Rozmiestnenie vojenskej techniky v exteriéri láka predovšetkým mládež, ktorá sa rada šplhá po tankoch a fotografuje sa na nich. Zo zahraničia sem často chodia Česi, Poliaci, Nemci, Ukrajinci a Rusi.“
Začalo to stredovekom na ktorý je hrdé aj UNESCO
Historické jadro mesta Bardejov bolo zapísané do Zoznamu svetového dedičstva presne pred 20 rokmi, na 24. zasadnutí Výboru svetového dedičstva, Cairns, Austrália, 27.novembra – 6. decembra 2000. Mestská pamiatková rezervácia Bardejov si zachovala vysokú autenticitu zo stredoveku. Viac ako polovica opevnení je neporušená a dobre udržiavaná a niektoré veže sa stále používajú. Na námestí sa nachádza radnica zo 16. storočia, expozícia Ikony a stojí tam kostol sv. Egídia. Medzi ďalšie pozoruhodné prvky mesta patrí aj malá židovská štvrť okolo synagógy z 18. storočia. Historické jadro mesta obklopuje opevňovací systém, ktorý bol v čase jeho výstavby jedným z najvyspelejších v strednej Európe.
Bardejovské bašty
Obranu každej bašty zabezpečoval príslušný počet občanov, zvyčajne príslušníkov jedného cechu, ktorým velil jeden člen mestskej rady. Ten opatroval aj kľúče od bašty, v ktorej bolo uložené strelivo a zbrane. Podľa archívnych záznamov mesto Bardejov v roku 1536 malo 480 pušiek, 609 mečov, 89 kuší, 390 kopijí a 160 halapartní. Počet kanónov nie je známy, vie sa však, že kanoniéri boli najlepšie platenými žoldniermi v meste. Bardejov bol vždy dobre vyzbrojený. V meste pracovalo niekoľko výrobcov zbraní a puškárov. Uhorskí panovníci sa často neváhali obrátiť na mesto s prosbou o zbrane, strelivo i dobrých delostrelcov. Zachoval sa aj súpis zbraní, ktoré mesto v roku 1673 požičalo na obranu Košíc.
Hrubá bašta– je jednou z najznámejších. Päťpodlažná bašta s pretiahnutým polkruhovým pôdorysom svojou hmotnosťou vystupuje výrazne do hradobného predpolia. Vybudovaná bola koncom 15. storočia a slúžila ako delová parkanová bašta. Svoje pomenovanie získala podľa hrúbky obvodových múrov, ktorá dosahuje až 3,5 m. Hrubá bašta spolu s objektom zbrojnice bola najúčinnejším a najprogresívnejším prvkom obrany mesta.
Bardejovské kúpele
V dejinách boli vojnovými udalosťami už niekoľkokrát postihnuté. Napríklad po revolučných rokoch 1848-1849 ich obsadili ruské vojská generála Paškieviča, ktoré sa tu ubytovali a zdevastovali ich. Podobne dopadli kúpele aj počas prvej svetovej vojny v roku 1914 počas tzv. Brusilovovej ofenzívy, kedy boli značne poškodené. Neušetrila ich ani 2.svetová vojna, rozpad Rakúsko-Uhorska a rozpad Československa, kedy vždy prišli o časť klientely. Vždy sa však znovu pozviechali a znovu nastal ich rozvoj. Vďačia za to výnimočným prameňom minerálnych vôd i bohatej tradícii siahajúcej až do roku 1247.
Zborov
Hrad Zborov je národnou kultúrnou pamiatkou a má zaujímavú históriu, rovnako ako dedina na jeho úpätí. Dejiny tu zaznamenali boje nielen v stredoveku, ale aj počas 1.svetovej vojny. Podľa https://docplayer.hu/42231895-Monument-revue-rocnik-3-cislo-1-casopis-pamiatkoveho-uradu-sr-na-prezentaciu-vedeckeho-poznavania-kulturneho-dedicstva.html
,,Hrad Zborov, počas celého feudalizmu nazývaný Makovica, je najsevernejšie položeným hradom na Slovensku. Založili ho ako kráľovskú pohraničnú fortifikáciu s dôležitou vojenskou (strážnou a kontrolnou) a administratívnou funkciou pravdepodobne už koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia. Postupne sa vyvinul na pomerne rozsiahly a dobre opevnený hrad, ktorý bol v rukách viacerých šľachtických rodov. Počas vlastníctva Rákociovcami bol jedným z oporných sídiel rebelov, ktorým zostal až do Satmárskeho mieru (1711), keď ho na príkaz panovníka zbúrali. Podľa niektorých zistení v bojoch medzi ruským a rakúsko-uhorským vojskom boli mohutné zrúcaniny hradu Zborov vážne poškodené (na hradnom vrchu mal vybudované ubytovacie priestory cisársko-kráľovský Vlastibranecký peší pluk č. 4 Klagenfurt).“
V dedine Zborov je zaujímavosťou vojenských dejín (1.svetovej vojny) aj pamätník venovaný 28. pražskému pluku v Zborove, ktorý je dielom akad. arch. Viléma Kvasničku (1885 – 1969), bývalého československého legionára v Rusku. Je vytvorený z hořického pieskovca na pamiatku pôsobenia Českej družiny, z iniciatívy Kruhu starodružiníkov, s podporou pražského Pamätníka odboja a Miestneho osvetového zboru v Zborove. Tvorí ho soklová časť s odsadenou hladkou rímsou, na ktorú dosadá päťpoľová časť s dvoma textovými (Na památku vítězného vstupu České družiny na půdu Československa v době Světové války v únoru 1915 a Památce Jana Šípka, dobrovolce II. roty 1. pluku) a dvoma plastickými poľami (vytesaný dvojkríž na trojvrší a nad ním bronzový štátny znak Československej republiky).
Okrem pamätníka z 1. sv. vojny venovaného 28. pražského pluku sa v obci Zborov nachádza aj vojenský cintorín z 1. sv. vojny a vojenský cintorín z 2. sv. vojny, ktorý ako prvý na Slovensku zrekonštruovala nemecká organizácia na záchranu hrobov. www.zborov.sk
Údolie smrti
Je veľmi navštevované a patrí medzi najfotografovanejšie lokality. Medzi obcami Kapišová, Kružlová a Nižná Písaná je rozmiestnená tanková technika znázorňujúca tankovú rotu v útoku. Pôvodne ju symbolizovalo 8 tankov T-34/85. Dva z nich však v septembri 2020 po viac ako 50 rokoch premiestnili do stredu obce Kapišová, kde chcú vybudovať oddychovú zónu. Návštevnícky najzaujímavejší je inscenovaný taran sovietskeho tanku T-34/85 vklineného do nemeckého tanku Panzerkampfwagen IV na rázcestí do Údolia smrti. Od minulého roka pribudol v obci Kružlová nápis (s rozmermi 998×290 cm) ÚDOLIE SMRTI, ktorý je slovenským rekordom za najväčší vertikálny nápis v exteriéri. Osadili ho na mieste, kde sa uskutočnila najväčšia tanková bitka v rámci Karpatsko-duklianskej operácie. Nápis je fotogenickou dominantou a turistickým lákadlom. Pripomína svetoznámy nápis HOLLYWOOD.
Niekoľko objektov prírodnej expozície – tanky, lietadlá, húfnice atď. – je rozmiestnených i pri ceste E371 zo Svidníka do Vyšného Komárnika, a tiež v obciach Nižná a Vyšná Pisaná. (http://www.vypadni.sk/sk/duklianske-bojisko-udolie-smrti)
Vyhliadková veža na Dukle
Podľa údajov Vojenského historického ústavu boli priestory Vyhliadkovej veže na Duklianskom priesmyku na slovensko-poľských hraniciach znovu sprístupnené verejnosti od 1. mája 2011 (pôvodne v októbri 1974). Je vysoká 49 m. Nachádza sa na mieste, kde v októbri 1944 veliteľ 1. československého armádneho zboru v ZSSR brigádny generál Ludvík Svoboda mal jednu z mnohých veliteľských pozorovateľní počas bojov o Dukliansky priesmyk. Z hornej kupoly Vyhliadkovej veže môžu návštevníci vidieť široký priestor Duklianskeho priesmyku a okolia, ktorý na jeseň a v zime v roku 1944 bol dejiskom krvavých bojov medzi jednotkami Červenej armády, jednotkami 1. československého armádneho zboru v ZSSR na jednej strane a jednotkami nemeckého Wehrmachtu na strane druhej.
Vo vstupnej hale Vyhliadkovej veže si môžu návštevníci prezrieť tri výstavy „Umelecká fotografia z bojov na východnom fronte očami vojnového fotografa“, „Vojnové následky vo východoslovenskom regióne“, „Odmínovanie východoslovenského regiónu a nálezy munície“, „Výstavba Pamätníka 1. československého armádneho zboru v ZSSR s vojnovým cintorínom a výstavba Vyhliadkovej veže na Duklianskom priesmyku“, výstavu nálezov zbraní, munície, výstroje Červenej armády, 1. československého armádneho zboru v ZSSR a nemeckého Wehrmachtu. Interiér vstupnej haly Vyhliadkovej veže je doplnený umeleckými dielami od akademických sochárov A. Račku, J. Koreňa a F. Patočku.
Pamätník Československej armády na Dukle
Pamätník Československej armády na Dukle je národná kultúrna pamiatka. Tento prírodný areál patrí k najnavštevovanejším miestam regiónu. Počas bojov tu padlo vyše 60 tisíc sovietskych a československých vojakov. Pamätník vysoký 28 m postavili v roku 1949 a je zakomponovaný do vojenského cintorína. Na kolonáde vedúcej k pamätníku sú umiestnené bronzové tabule, na ktorých sú vygravírované mená 1256 padlých vojakov – príslušníkov 1. čs. armádneho zboru.
Kapitolu vojnových dejín dokumentuje aj celoročne otvorené Vojenské múzeum vo Svidníku so stálou expozíciou „Vojenské dejiny Slovenska 1914 – 1945“. Sídli v budove, ktorá tvarom pripomína protitankovú mínu. V parku neďaleko múzea sa nachádza externá expozícia ťažkej vojenskej techniky. V susedstve expozície stojí od roku 1954 Pamätník sovietskej armády, kde je pochovaných vyše 9 000 vojakov padlých na jeseň 1944.
Dominantou centra Svidníka je socha armádneho generála Ludvíka Svobodu, jediná v strednej Európe.
Viac je na: www.svidnik.sk, www.kupele-bj.sk, www.bardejov.sk, www.visitbardejov.sk, https://www.dukla1944.com/
Projekty a ich aktivity sú realizované s finančnou podporou Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky.
